danovepravo.infoblog.sk

Potreba preukázania skutočnej realizácie zdaniteľných obchodov

Publikované 28.07.2017 v 12:33 v kategórii JUDIKÁTY, prečítané: 23x

Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis žalovaného, vrátane prvostupňového spisu správcu dane vyplýva, že žalobca počas daňovej kontroly nepredložil požadované doklady a neposkytol požadované informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku reálnej existencie dokladov, čím žalobca nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Je nespornou skutočnosťou, že žalobca nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov ním vedených a svojím konaním (nepredložil požadované dôkazy a nevysvetlil požadované skutočnosti) neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov. Za stavu, že žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov, nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 ods. 1 <. zákona č. 222/2004 Z.z. <. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti. Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd
4Sžf/16/2016
7014201381
17. 01. 2017
JUDr. Jana Zemková
ECLI:SK:NSSR:2017:7014201381.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej
PhD. a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci právnej veci
žalobcu: Vojtech Icsó, Svätušská 34, Kráľovský Chlmec, podnikajúci do 31.12.2012 pod obchodným
menom Vojtech Iscó - EAST-WEST TRANSPORT, IČO: 10 796 819 s miestom podnikania Svätušská
34, Kráľovský Chlmec, právne zastúpený: VIA LEGE, s.r.o., Veterná 1093, Pata, IČO: 36 866 415,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/391875/2014/15264 zo dňa 17.
septembra 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/141/2014-47 zo
dňa 24. septembra 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/141/2014-47 zo dňa
24. septembra 2015 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.
1.1 Napadnutým rozsudkom č. k. 6S/141/2014-47 zo dňa 24.09.2015 Krajský súd v Košiciach
žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalobou napadnutým rozhodnutím č.
1100303/1/391875/2014/15264 zo dňa 17.09.2014 žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu
Košice zo dňa 29.05.2014 č. 9810401/5/2335118/2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.563/2009 Z.z.“)
vyrubil daňovému subjektu - Vojtech Iscó EAST-WEST TRANSPORT, Svätušská 34, Kráľovský Chlmec,
rozdiel dane v sume 24 124,22 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010, nepriznal
nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 11,30 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť
na dani z pridanej hodnoty v sume 24 135,52 €.
1.2 Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na ustanovenia § 49 ods. 1 a ods.
2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/, § 71 ods. 3 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„zákon č.222/2004 Z.z.“), ďalej na ustanovenia § 24 ods. 1 a 2, § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 563/2009
Z.z. a ustanovenie § 35 ods. 1 a 2 veta druhá zákona č.431/2002 Z.z. o účtovníctve (ďalej len „zákon č.
431/2002 Z.z.“) a uviedol, že v preskúmavanom prípade ide o nepriznanie nadmerného odpočtu dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 24 124,22 € z dôvodu, že
daňový subjekt nepredložil správcovi dane chýbajúce doklady.

1.3 Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je základnou podmienkou pre odpočítanie.
1.4 Povinnosťou účtovnej jednotky je viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne.
Preukázateľnosť znamená, že všetky účtovné záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. V
prípade, že daňový subjekt na kontrolu nepredloží požadované doklady v zákonom stanovenom rozsahu
a účtovné zápisy nie sú podložené a preukázané, daňový úrad ho vyzve, aby chýbajúce doklady v
stanovenej lehote predložil. Ak daňový subjekt ani po výzve chýbajúce doklady nepredloží, nesplní si
základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z.z. Správca dane v priebehu daňovej kontroly zrozumiteľne popísal skutočnosti, ktoré žiadal
od žalobcu preukázať a presne označil doklady, ktoré uložil žalobcovi predložiť. Z postupu žalobcu
v priebehu daňovej kontroly je zjavné, že tento s daňovým orgánom nespolupracoval a nesplnil si
všetky povinnosti, ktoré mu správca dane na základe zákona ukladal. Dôkazné bremeno je v výlučne
na daňovom subjekte, čo vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa
23.02.2011. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Preto ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje
tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.
1.5 K námietke žalobcu o povinnosti správcu dane určiť daň podľa pomôcok krajský súd uviedol, že
správca dane jedine v prípade, keď s ním daňový subjekt vôbec nespolupracuje, na oznámenie o výkone
daňovej kontroly nereaguje a v deň, ktorý bol v oznámení uvedený ako deň začatia daňovej kontroly
sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. neskôr, po začatí kontroly inak znemožňuje vykonanie daňovej
kontroly, postupuje odlišne a prejde do procesu určenia dane podľa pomôcok. To však nebol prípad
žalobcu, nakoľko správcovi dane predložil pri kontrole iba časť dokladov a k chýbajúcim dokladom bol
pasívny. Správca dane preto podľa krajského súdu postupoval správne, keď neuznal odpočítanie dane,
ktoré žalobca nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť, a na základe ktorých by
mohol vykonať dokazovanie. Z predložených dokladov vedel správca dane zistiť správne daň a nemal
dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok. kameraman na svadbu Košice

1.6 V priebehu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z § 45 ods. 1
zákona č.563/2009 Z.z. a zároveň mu správca dane vytvoril dostatočný časový priestor na preukázanie
skutočností, ktoré by mali vplyv nasprávne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej
kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady i napriek výzvam správcu
dane nepredložil.
1.7 Krajský súd v Košiciach vychádzal zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu a
preto považoval žalobné námietky za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť žalobného
návrhu. Preto z vyššie uvedených dôvodov krajský súd podľa§ 250j ods. 1O.s.p. žalobu zamietol.
2.
2.1 Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/141/2014-47 zo dňa 24.09.2015 zmenil tak, že žalobou napádané
rozhodnutie žalovaného č. 1100303/1/391875/2014/15264 zo dňa 17.09.2014, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9810401/5/2335118/2014 zo dňa 29.05.2014, ktorým správca
dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 24 124,22 € za zdaňovacie obdobie júl 2010 ako
aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9810401/5/2335118/2014 zo dňa 29.05.2014 sa zrušujú
a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, pričom žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy
prvostupňového aj odvolacieho konania. Alternatívne žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil
a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1
písm. h/Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a to za predpokladu, že odvolací súd by
mal za to, že prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
2.2 Žalobca v odvolaní uviedol, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko
prvostupňový súd zamietnutím žaloby odobril postup správcu dane a teda de facto rozhodol, že je
zákonné a správne, ak správca dane dorubí daňovú povinnosť na dani z DPH vo výške zodpovedajúcej
dani, ktorú daňový subjekt tvrdí, že vynaložil za účelom dosiahnutia zdaniteľných príjmov z podnikania a
ktorú uviedol v daňovom priznaní a vedie v príslušných účtovných záznamoch, ale ku ktorej nemá počas

celej doby povinného uchovávania účtovných dokladov príslušné faktúry, a to bez ohľadu na dôvod,
prečo tieto faktúry nemá, resp. aj v situácii, kedy príslušné faktúry nemá v dôsledku zavinenia tretej
osoby, a to aj v situácii, kedy správca dane nezistil a neoznačil žiaden dôvod, pre ktorý považuje podané
daňové priznanie a príslušné záznamy vedené daňovým subjektom za nedôveryhodné, resp. nesprávne.
2.3 Prvostupňový súd rozhodol, že bez ohľadu na ďalšie okolnosti a bez ohľadu na dôvod nepredloženia
časti účtovných dokladov (faktúr) počas daňovej kontroly - ak faktúry nie sú predložené počas
daňovej kontroly vykonávanej niekoľko rokov po zahrnutí údajov v nich uvedených do daňového
priznania, daňový subjekt nemá právo odpočítať si daň uvedenú na týchto faktúrach. Takýto záver
súdu považuje žalobca za nesprávny, nespravodlivý, nezákonný a dokonca spoločensky nebezpečný.
Postup prvostupňového súdu nepriamo umožňuje ekonomické zlikvidovanie konkurencie, kedy stačí
konkurenčnému podniku zničiť účtovné doklady, a tento bude povinný doplatiť daň, pričom sa bude
vychádzať z (inak nepodloženého a nelogického) predpokladu, že žiadne výdavky nemal (keďže nemá
faktúry, ktorými by tieto výdavky preukázal).
2.4 Odvolaním napádaný rozsudok povyšuje formalizmus nad princíp materiálnej pravdy a ignoruje
skutočný stav veci. V rozsudku nie sú zohľadnené ustanovenia § 3 ods. 6, § 24 ods. 2 a 3 ani § 44
ods. 1 zákona č.563/2009 Z.z. V posudzovanom prípade bol žalobca podnikateľom podnikajúcim v
nákladnej cestnej doprave a dosahujúcim príjmom z nákladnej cestnej dopravy. V zmysle zákona o
správe daní netreba dokazovať, že nevyhnutným výdavkom na dosiahnutie príjmov žalobcu je nákup
pohonných hmôt (ďalej len „PHM“), ako aj fakt, že v Slovenskej republike sa predávajú PHM s DPH.
Ďalej mal správca dane vychádzať z toho, že žalobca musel mať a mal výdavky na nákup PHM. Správca
dane nesprávne dospel k záveru, že žalobca nemal žiadne výdavky na PHM len na základe toho, že
nepredložil príslušné „faktúry“ za ich tankovanie (keďže mu boli odcudzené), čo je v rozpore so zásadou
materiálnej pravdy. Správca dane bol povinný vykonať riadne vyšetrovanie a preverenie tejto veci, na čo
bol aj vyzvaný políciou, a to napríklad výsluchmi vodičov - zamestnancov. Navyše v prospech žalobcu
svedčia okolnosti, ktoré v zmysle§ 24 ods. 3 zákona č.563/2009 Z.z. žalobca nebol povinný dokazovať
(že výdavky na PHM sú nevyhnuté výdavky na dosiahnutie príjmov z nákladnej cestnej dopravy a že
PHM sa v Slovenskej republike kupujú s DPH ako aj fakt, že správca dane z predchádzajúcej kontroly
vedel, že žalobca účtovné/daňové doklady tvoriace pokladňu v čase daňovej kontroly za mesiace roku
2011 mal) a preto bolo vecou správcu dane aby dokázal, že žalobca PHM nekupuje s DPH.
2.5 Žalobou napádané rozhodnutia správcu dane, ako aj rozsudok krajského súdu, vykladajú
ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.222/2004 Z.z. tak, že právo na odpočítanie dane má
daňový subjekt len vtedy, ak má faktúru vyhotovenú podľa § 71 predmetného zákona nielen v čase,
kedy daň odpočítava, ale aj v čase daňovej kontroly, resp. počas celej doby, počas ktorej majú byť
faktúry uchovávané. Podľa žalobcu však ustanovenie§ 51 ods. 1 zákona č.222/2004 Z.z. výslovne
(jasne a zrozumiteľne) ustanovuje, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť, ak daňový subjekt
„pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71“.
Zákonodarca tu jednoznačne hneď dvakrát vyjadril, že stačí mať faktúru (s náležitosťami podľa § 71
daného zákona) v momente uplatnenia práva na odpočítanie dane, kedy zákonodarca použil slovné
spojenie „pri odpočítaní dane“ (a nie „pri a po odpočítaní dane“) a sloveso „mať“ v prítomnom čase, teda
„má“ (a nie v budúcom čase teda „bude mať“). Ak zákon určité právo výslovne dáva/poskytuje, nemôže
prísť k odňatiu tohto práva na základe ničoho iného, než zákonného výslovného odňatia tohto práva,
kedy musí byť v zákone výslovne uvedené, za akých podmienok už zákonom poskytnuté právo subjekt
stráca. Povinnosti určené právnymi predpismi týkajúce sa uchovávania faktúr majú síce slúžiť uľahčeniu
daňových kontrol, avšak faktúry nie sú jediným možným dokladom a dôkazom preukázania zdaniteľného
plnenia. Ďalej, ak by bola pravda, že zákon určuje ako podmienku pre uplatnenie práva na odpočítanie
dane to, aby mal daňový subjekt faktúru počas celej doby, počas ktorej je povinný ju uchovávať a teda
aby ju aj predložil daňovej kontrole, tak by zákon musel ustanovovať povinnosť podať opravné daňové
priznanie a doplatiť rozdiel na dani pre každý daňový subjekt a vždy v situácii, kedy tento daňový subjekt
príslušnú faktúru stratí, omylom zničí alebo o ňu príde iným spôsobom, hoci aj zavineným treťou stranou,
ktorá porušila práva daňového subjektu. Takáto povinnosť však zákonom ustanovená nie je a ani v praxi
daňové subjekty takto nepostupujú.
2.6 K ustanoveniu § 35 (v spojení s § 38) zákona č.431/2002 Z.z. žalobca uviedol, že za porušenie
zákona (zákonom uloženej povinnosti) možno v zmysle Ústavy SR uložiť len sankciu, ktorá je pre
prípad porušenia tejto povinnosti zákonom výslovne ustanovená. Jediná zákonom ustanovená sankcia

za porušenie povinnosti podľa§ 35 ods. 1 zákona č.431/2002 Z.z. (podľa ktorej bol žalobca povinný
zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti odcudzeniu) je určená v § 38 ods. 1 písm. n/ a ods. 2
písm. c/ zákona č.431/2002 Z.z.. Prvostupňový súd neuviedol, ktorým zákonným ustanovením je určená
ako možná sankcia za porušenie§ 35 ods. 1 zákona č.431/2002 Z.z. sankcia dorubenia dane. Navyše
žalobca trvá na tom, že povinnosť určenú v§ 35 ods. 1 zákona č.431/2002 Z.z. neporušil. Žalobca
rovnako neporušil ani ustanovenie§ 70 ods. 9 zákona č.563/2009 Z.z., keďže mal záujem, aby účtovné
doklady uchovával po zákonom stanovenú dobu desiatich rokov, avšak toto mu bolo znemožnené
násilným zásahom tretej osoby, za ktorej konanie žalobca nezodpovedá, ktoré nemohol ovplyvniť a ani
mu zabrániť. Žalobca neporušil ani§ 71 ods. 3 zákona č.563/2009 Z.z. a už vôbec ho neporušil v
čase pri odpočítaní dane, keďže účtovné doklady spĺňali pri odpočítaní dane podmienky určené týmto
zákonným ustanovením.
K ustanoveniu § 48 ods. 1 písm. c/ zákona č.563/2009 Z.z. žalobca uviedol, že správca dane určí daň
podľa pomôcok, „ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo
svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť“. Zákon teda stanovuje dve
podmienky na to, aby správca dane určil daň podľa pomôcok, a to: (i) porušenie niektorej zákonnej
povinnosti daňovým subjektom, pričom (ii) toto porušenie musí mať za následok nemožnosť správne
zistiť daň. V dôsledku nepredloženia dokladov potvrdzujúcich tankovanie PHM a iné výdavky (tvoriace
pokladňu), správca dane nezistil daň správne, keďže za správne zistenie dane nemožno považovať
záver správcu dane, že žalobca dosahujúci príjmy z nákladnej cestnej dopravy nemal žiadne výdavky
na tankovanie PHM, pričom zároveň nebolo zistené ilegálne tankovanie PHM bez DPH a nemá žiadne
výdavky tvoriace pokladňu. Záver správcu dane nemôže byť správny ani preto, že správca dane vie a
môže preveriť, že žalobca má účtovné doklady tvoriace pokladňu za všetky mesiace svojho podnikania
(pričom podnikal viac ako desať rokov), okrem mesiacov, za ktoré mu boli tieto účtovné doklady
odcudzené, a teda je zrejmé, že pri svojej bežnej podnikateľskej činnosti má pravidelné výdavky tvoriace
pokladňu. Správca dane nemá žiaden zákonný dôvod na to, aby žalobcovi neuznal žiadne výdavky
tvoriace pokladňu a žiadne výdavky na PHM, keďže je mu známe, že žalobca za ostatné mesiace
svojho podnikania (a teda pri bežnej činnosti) má výdavky tvoriace pokladňu ako aj výdavky na nákup
PHM s DPH a nikdy u neho nebolo nikým zistené a nijako preukázané tankovanie PHM bez DPH a
ani okolnosti tomu nasvedčujúce, pričom žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky6Sžf/42/2011, 6Sžf/45/2012, 6Sžf/46/2012 zo dňa 22.08.2012).
3.
3.1 Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Košiciach dňa16.12.2015 uviedol,
že námietky uplatnené žalobcom v odvolaní sú obsahovo zhodné so žalobnými dôvodmi žalobcu. K
uvedeným námietkam sa žalovaný vyjadril v stanovisku k žalobe č. 1100303/1/73618/2015 zo dňa
17.02.2015, na ktorom trvá.
3.2 Žalobca mal v zmysle § 45 a§ 46 ods. 1 zákona č.563/2009 Z.z. k výkonu daňovej kontroly predložiť
všetky doklady, nielen časť dokladov, a kedykoľvek počas výkonu kontroly poskytnúť správcovi dane
akékoľvek dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. Správca dane
opakovane žiadal o predloženie chýbajúcich dokladov a žalobca chýbajúce doklady nepredložil. Žalobca
nesplnil svoju povinnosť, t.j. nevyužil svoje právo, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy,
ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a
účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane
evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo
písomné vysvetlenia, ako aj predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
resp. má právo, v priebehu daňovej kontroly predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať
dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa ukončenia daňovej
kontroly. Žalobca disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol
využiť, on však bol vo vzťahu k dokazovaniu pasívny.
3.3 Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný
tieto faktúry predložiť a preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Žalobca predložil
evidenciu DPH, ale časť účtovných dokladov týkajúcich sa odpočítania dane za predmetné zdaňovacie
obdobie bola (podľa jeho tvrdenia) odcudzená, správca dane vedel napriek tomu daň správne zistiť
a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok. Aj v procese určenia dane podľa

pomôcok platí rovnaký postup pri posúdení splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v
§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.222/2004 Z.z., ktoré sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Žalovaný dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci
a prijaté závery týkajúce sa porušenia citovaných ustanovení zákona č.222/2004 Z.z. boli správne a
sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup
správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva
žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní sú neopodstatnené a preto
sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil ako vecne správny.
4.
4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného
odvolania (§ 246c ods. 1 veta prváO.s.p. a§ 212 ods. 1O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa§ 250ja ods. 2O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a 3O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prváO.s.p. a § 211
ods. 2O.s.p.).
4.2 V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1O.s.p.)
4.3 Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3O.s.p.)
4.4 Podľa§ 219 ods. 1O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.5 Podľa§ 219 ods. 2O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-tovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
4.6 Podľa§ 250i ods. 1O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
4.7 Podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č.222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo
služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže
odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a
služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
4.8 Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.
4.9 Podľa§ 70 ods. 1 zákona č.222/2004 Z.z. platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa
jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách;
osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru
z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch
sa uvádzajú údaje rozhodujúce presprávne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ
záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane
a s možnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v
ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách
prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb.
Člen skupiny je povinný viesť osobitne záznamy o dodaní tovarov a služieb ostatným členom skupiny.

4.10 Podľa § 71 ods. 3 veta prvá zákona č.222/2004 Z.z. je zdaniteľná osoba povinná zabezpečiť
vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na
uchovávanie faktúry.
4.11 Podľa§ 70 ods. 9 zákona č.222/2004 Z.z. (v znení účinnom do 30.09.2012) záznamy podľa 1 až
<.5Y.'> sa uchovávajú do konca kalendárneho roka, v ktorom uplynie desať rokov od skončenia roka,
ktorého sa týkajú.
4.12 Podľa§ 24 ods. 1 a ods. 2 zákona č.563/2009 Z.z. daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti,
ktoré majú vplyv nasprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní
alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c)
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie
dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie
a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4.13 Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.563/2009 Z.z. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže
predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.
4.14 Podľa § 48 ods. 1 písm. c/, d/ zákona č.563/2009 Z.z. správca dane zistí základ dane a určí daň
podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo
svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo neumožní vykonať
daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.
4.15 Podľa § 35 ods. 1 a ods. 2 veta druhá zákona č.431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná
zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu.
Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov
informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými
zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením. Na nakladanie s účtovnou
dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve.
4.16 Odvolací súd má z administratívneho spisu preukázané, že Daňový úrad Košice listom zo dňa
21.01.2013 oznámil daňovému subjektu Vojtech Iscó EAST-WEST TRANSPORT, začatie daňovej
kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010 s tým, že kontrola
sa uskutoční dňa 04.02.2013 o 10:00 hod. Oznámenie o začatí daňovej kontroly zo dňa 21.01.2013
bolo daňovému subjektu - žalobcovi uložené na pošte Kráľovský Chlmec dňa 24.10.2013 a žalobcom
prevzaté až dňa 04.02.2013. Žalobca dňa 24.04.2013 zaslal mail, v ktorom oznámil správcovi dane, že
nie je schopný predložiť doklady na kontrolu podľa výzvy z dôvodu odcudzenia dokladov. Prílohou mailu
bola kópia potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013 (t.j. počas úložnej lehoty oznámil OO
PZ v Trebišove krádež žiadaných dokladov).
4.17 O vykonanie daňovej kontroly požiadal správcu dane policajný orgán listom zo dňa 02.01.2013
na základe vykonávania operatívneho preverovania vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona, z ktorého spáchania je daňový subjekt
podozrivý.
4.18 Správca dane vyhotovil Protokol č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20.12.2013 o vykonanej
daňovej kontrole. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2010 uplatnil nadmerný
odpočet vo výške 11,30 €, pričom za uvedené zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové priznanie.
Správca dane po kontrole zistil u žalobcu vlastnú daňovú povinnosť vo výške 24 135,52 €. Z tohto
dôvodu správca dane neuznal právo žalobcu na odpočítanie dane vo výške 24 124,22 €. Výzvami zo dňa
08.04.2013 a zo dňa 17.10.2013 bol žalobca vyzvaný na predloženie účtovných dokladov, ako aj iných
dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady, konkrétne pokladničných dokladov
potrebných k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

1-12/2010, ktoré žalobca eviduje v zozname DPH. Daňový subjekt podal dňa 06.02.2014 vyjadrenie k
protokolu a dňa 27.02.2014 sa splnomocnený zástupca daňového subjektu dostavil k správcovi dane
za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov predložených k protokolu z daňovej kontroly. Správca
dane zaslal výzvu č. 9810401/5/1625757/2014/Hory zo dňa 25.04.2014, v ktorej žiadal daňový subjekt
predložiť dôkazy k vyjadreniu k protokolu z daňovej kontroly. Výzva bola doručená daňovému subjektu
dňa 07.05.2014. Vzhľadom na to, že daňový subjekt ani po ďalšej výzve nepredložil pripomienky a
dôkazy ním tvrdené, nastali skutočnosti na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní v zmysle § 68
zákona č.563/2009 Z.z.
4.19 Na základe výsledkov daňovej kontroly bolo vydané rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa
29.05.2014 č. 9810401/5/2335118/2014, ktorým podľa§ 68 ods. 5 zákona č.563/2009 Z.z. tento vyrubil
daňovému subjektu - Vojtech Iscó EAST-WEST TRANSPORT, Svätušská 34, Kráľovský Chlmec, rozdiel
dane v sume 24 124,22 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010, nepriznal nadmerný
odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 11,30 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani
z pridanej hodnoty v sume 24 135,52 €. Toto rozhodnutie žalobca napadol odvolaním a žalovaný
rozhodnutím zo dňa 17.09.2014 č. 1100303/1/391875/2014/15264 napadnuté rozhodnutie daňového
úradu potvrdil.
4.20 Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím
na ustanovenie§ 219 ods. 2O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.
4.21 K námietke žalobcu, že neboli zohľadnené ustanovenia § 3 ods. 6, § 24 ods. 2 a 3 ani § 44 ods.
1 zákona č.563/2009 Z.z. odvolací súd uvádza, že správcom dane ako aj žalovaným tieto ustanovenia
zákona zohľadnené boli, nakoľko správca dane sa snažil zistiť skutkový stav objektívne s tým, že
sa dožadoval potrebných dokumentov na rozhodnutie od daňovníka - žalobcu, ktorého snahou bolo
obchádzanie daňovej povinnosti. Správca dane rozhodoval na základe podkladov, ktoré mal k dispozícii
a dôkazy vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach.
4.22 V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp.zn.2Sžf/4/2009
z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17
z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj
tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený“.
4.23 Požiadavka zákonov o správe daní ako ajzákona o DPH na preukázanie predpokladu, že v
týchto prípadoch je možné dôjsť k zneužiteľnosti práva, a preto došlo k stanoveniu povinnosti preukázať
reálnosť uskutočnených zdaniteľných obchodov a to niekoľkokrát prostredníctvom výziev správcu dane
na predloženie dôkazov. V danom prípade nebolo síce žalobcovi priame zneužitie práva zo strany
správnych orgánov preukázané, avšak môžeme aplikovať nepriame zneužitie práva, keď žalobca
nevyvrátil pochybnosti daňových orgánov o reálnosti požadovaných dokladov. Dôvodná pochybnosť,
ktorá vedie k aplikácii inštitútu „nepriameho zneužitia práva“ je odcudzenie požadovaných dokladov
správcom dane v čase, kedy sa začala daňová kontrola, pričom daňový subjekt musel vedieť, že tieto
dokumenty sú nevyhnutné na správne vypočítanie daňovej povinnosti. O nepriamom zneužití práva
svedčí aj fakt, že oznámenie o začatí daňovej kontroly zo dňa 21.01.2013 bolo žalobcovi uložené na
pošte Kráľovský Chlmec dňa 24.10.2013 a žalobcom prevzaté až dňa 04.02.2013, pričom žalobca
dňa 31.01.2013, to znamená počas úložnej lehoty, oznámil orgánom polície krádež daňovým úradom
žiadaných dokladov. Správcovi dane túto skutočnosť oznámil až dňa 24.04.2013. V tejto situácii správca
dane rozhodol, že neprizná právo na odpočítanie dane z chýbajúcich dokladov, nakoľko žalobca ako

daňový subjekt má právo na odpočítanie dane len v prípade predloženia faktúr. Je nutné podotknúť, že z
administratívneho spisu a jednotlivých zápisníc o ústnom konaní vyplýva, že žalobca vedel o chýbajúcich
dokladoch a počas celého daňového konania nemal záujem o rekonštrukciu deklarovaných údajov podľa
podaného daňového priznania za zdaňovacie obdobie júl 2010. Chýbajúce doklady vzbudili dôvodné
podozrenie, že pochádzajú z fiktívnych obchodov a nie z reálne uskutočnených.
4.24 Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis žalovaného, vrátane
prvostupňového spisu správcu dane vyplýva, že žalobca počas daňovej kontroly nepredložil požadované
doklady a neposkytol požadované informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku
reálnej existencie dokladov, čím žalobca nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a
nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv nasprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania. Je nespornou skutočnosťou, že žalobca nepreukázal vierohodnosť a
správnosť povinných evidencií a záznamov ním vedených a svojím konaním (nepredložil požadované
dôkazy a nevysvetlil požadované skutočnosti) neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce
sa predmetných zdaniteľných obchodov. Za stavu, že žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu
zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach a doklady, ktoré predložil nemali takú
výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných
zdaniteľných obchodov, nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 ods. 1 <.
zákona č.222/2004 Z.z. <. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné
bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných
plnení. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s
odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti.
4.25 Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými
hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem
iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať
prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového
konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu
DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných
procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a
preverovať základ dane alebo iné skutočnosti presprávne určenie dane alebo nároku na uplatnené
vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o
uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy
vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi
dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo
daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný
hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených
skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných
zákonných ustanovení.
4.26 Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,
dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane
v priebehu konania k dispozícii.
4.27 K nesprávnemu výkladu ustanovení § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.222/2004 Z.z., § 35 zákona č.
431/2002 Z.z. a§ 48 zákona č.563/2009 Z.z., na ktoré sa žalobca odvolával odvolací súd uvádza, že ide
o nesprávnu interpretáciu a výklad zo strany žalobcu a nie žalovaného či krajského súdu. Je povinnosťou
každého daňovníka viesť svoje záznamy tak, aby zabezpečil ochranu účtovnej dokumentácie proti
strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Účtovníctvo žalobcu malo byť zabezpečené použitím
technických prostriedkov a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením,

neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením. Žalobca
si túto povinnosť nesplnil, údaje neviedol prostredníctvom iných technických prostriedkov, nemal ich
zálohované prostredníctvom počítačových technológii, alebo na USB porte, či záložnom disku a preto
je povinný znášať riziko, ktoré na seba preniesol neuložením potrebných informácii na účely daňovej
kontroly. Súd opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca nepreukázal snahu o rekonštrukciu
daňových dokladov, nemal záujem ich predložiť. Žalobca sa domnieval, že odcudzením požadovaných
dokladov túto povinnosť nemá a správca dane je povinný určiť daň podľa pomôcok. Ak si žalobca
nesplnil svoju povinnosť a to aj napriek niekoľkým výzvam zo strany správcu dane a dostatočne veľkému
časovému priestoru, nie je dôvod na prechod do procesu určenia dane podľa pomôcok. Záver, ktorý
správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického
myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004
Z.z. nakoľko v prípade chýbajúcich dokladov je podozrenie, že pochádzajú z podozrivých obchodov a
nie z reálne uskutočnených ako tvrdí žalobca.
4.28 Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených ustanovení zákona, po vyhodnotení odvolacích
námietok žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu
postupom podľa§ 219 ods. 2O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/141/2014-47 zo dňa 24.09.2015 potvrdil ako vecne a právne správne.
4.29 O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a§ 246c ods. 1O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania, čo však v prejednávanej veci nenastalo a teda súd právo na náhradu trov konania žalobcovi
nepriznal.
4.30 Podľa § 492 ods. 2 zákona Národnej rady SR č.162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok), odvolacie
konania podľa piatej častiO.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov. Odvolacie konanie bolo v tejto veci začaté pred 1. júlom2016, Najvyšší
súd SR procesne postupoval podľa ustanoveníO.s.p.