danovepravo.infoblog.sk

Daňový výdavok podľa § 2 ods. 1 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. nie je možné v procese riadnej daňo

Publikované 29.04.2016 v 10:15 v kategórii JUDIKÁTY, prečítané: 74x

Právny záver otázky uznania, resp. neuznania daňovým subjektom nezaúčtovaných daňových výdavkov ovplyvňujúcich základ dane podľa príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov, bol už konštatovaný v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/33/2013 zo dňa 1. apríla 2014, ktorého sa, vzhľadom na zhodnosť merita veci, i v tomto prípade odvolací súd pridržiava: „Daňovým výdavkom je v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje. Výdavky, ktoré žalobca preukazoval správcovi dane, nespĺňali jednu zo základných podmienok daňových výdavkov - neboli zaúčtované v účtovníctve žalobcu, a preto ich nemožno považovať za daňové výdavky v zmysle § 2 písm. i/ citovaného zákona č. 595/2003 Z.z. Zásadnou spornou otázkou bolo, že zistený príjem nebol evidovaný v účtovníctve žalobcu. Vzhľadom na to neboli k nemu evidované ani výdavky vynaložené na jeho dosiahnutie. Senát sa zaoberal otázkou, či pri takto zistenom príjme by nemali byť zohľadnené aj prípadné výdavky. Dikcia ustanovenia § 2 ods. 1 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. je však kategorická v tom, že daňovým výdavkom je iba evidovaný výdavok. Vzhľadom na to v procese riadnej daňovej kontroly nie je možné takýto výdavok ani potenciálne zohľadňovať. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že nešlo o postup vyrubenia dane podľa pomôcok. Koncepcia zákona vychádza z toho, že pri neevidovanom príjme sa daňový subjekt ukracuje o možnosť uplatniť k tomuto príjmu výdavky. Ide o pomerne prísne ustanovenie.“
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Milučkého a z členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci
žalobcu: V. K., bytom H., právne zastúpeného JUDr. Ľuboslavom Kašubom, AK Na Vŕšku 1,
Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1020502/1/450592/2012/5113-r zo dňa 26.03.2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/105/2012-57 zo dňa 24. januára 2014, takto

rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/105/2012-57 zo dňa 24. januára 2014 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“)
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava IV (ďalej aj „správca dane“)
č. 603/231/128289/11/Sle zo dňa 09.12.2011. Týmto prvostupňovým rozhodnutím správca
dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon o správe daní“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2009 v sume 7 205,96 Eur.
Podľa § 250k ods. 1OSP neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania krajský súd
nepriznal.

Rozsudok odôvodnil poukazom na zásady daňového konania, postupy výkonu daňovej
kontroly podľa ustanovení § 15zákona o správe daní, poukazom na definíciu daňového
výdavku podľa § 2 písm. i) v spojení s § 24 ods. 1 zákona č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), ďalej na ustanovenia
§ 3 ods. 1, § 6 ods. 3 a ods. 11, § 11 ods. 1 až 3, § 17 ods. 1 písm. a), § 19 citovaného zákona
ako i na ustanovenia § 1, § 4 ods. 1, 4 a 5, § 8 ods. 1 až 3 zákona č. 431/2002 Z.z.
o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“).
Z obsahu napadnutých rozhodnutí a administratívneho spisu krajský súd konštatoval
zistený skutkový stav, že v priebehu kontrolovaného zdaňovacieho obdobia žalobca prijal
na svoj účet peňažné prostriedky titulom nájomného za nehnuteľnosti nachádzajúce
sa na ul. N. v sume 39 832,726 Eur. V konaní bolo preukázané, že tieto príjmy žalobca
nepriznal v daňovom priznaní príjmov fyzických osôb za rok 2009. Pri posúdení žalobcom
namietanej otázky rozloženia predmetného príjmu medzi žalobcu a jeho manželku krajský súd
vychádzal zo skutočnosti, že žalobca v rámci konania nepredložil žiaden dôkaz svedčiaci o
tom, že by nebol príjemcom celej predmetnej čiastky. Naopak, žalobca si uplatnil daňový
bonus na manželku, v časti daňového priznania za rok 2009 - pomocné výpočty neuviedol, že
priznáva spoločne dosiahnuté príjmy, ktoré vydelí v určitom pomere. V oddieli číslo X., r.71
uviedol plnú čiastku zníženia základu dane na manželku podľa § 11 ods. 3 zákona o dani
z príjmov v sume 4 025,70 Sk, čím je deklarované, že manželka nepoberala príjmy vyššie ako
31 489,92 Eur a že sa ako daňový subjekt rozhodol s manželkou deliť príjmy pomerom 100%
k 0%. Manželka žalobcu daňové priznanie za rok 2009 nepodala a teda nepriznala žiadne
príjmy z prenájmu. Na základe uvedených výsledkov dokazovania krajský súd posúdil
vyhodnotenie zisteného skutkového stavu žalovanými orgánmi oboch stupňov, teda že
žalobca bol jediným príjemcom vyššie uvedeného nájomného, za správne a logické, vykonané
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.
Krajský súd prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil tak,
že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil,
vychádzal zo skutkových zistení, ktoré boli dostatočné na posúdenie veci. Prvostupňový súd
v konaní nezistil takú vadu v postupe a rozhodnutí žalovaného, ktorá by mala za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f)OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
konanie a rozhodnutie.
Žalobca napáda nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom predovšetkým
vo vzťahu k neuznaným výdavkom, uplatneným na základe žalobcom predložených faktúr
č. 01/05/2009 a PPD č. 01/05 zo dňa 02.06.2009 na sumu 5 855,99 Eur, č. 01/07/2009
a PPD č. 01/07 zo dňa 24.07.2009 na sumu 5 262,75 Eur, č. 01/09/2009 a PPD č. 01/09
zo dňa 02.10.2009 na sumu 5 366,90 Eur. Žalobca poukázal na to, že tieto daňové doklady
preukazujúce daňové výdavky vynaložené v súvislosti s dodatočne zisteným prenájmom
predmetných nehnuteľností, išlo o fakturované stavebné práce, žalobca predložil správcovi
dane využijúc svoje právo v rámci výkonu daňovej kontroly, vyplývajúce mu z ustanovenia
§ 15 ods. 5 písm. c)zákona o správe daní.
Žalobca namieta stotožnenie sa s názorom žalovaného prvostupňovým súdom ohľadne
podmienky na uznanie dodatočne deklarovaných daňových výdavkov, za ktorú zhodne ustálili
ich zaúčtovanie v účtovníctve daňového subjektu a ich uplatnenie v rámci daňového priznania
za príslušné zdaňovacie obdobie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že daňová kontrola
predstavuje zásah do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu, a preto pri tomto zásahu
je nevyhnutné rešpektovať zásadu proporcionality. Vyjadrením tejto zásady je súbor
procesných práv a povinností, ktoré zákon priznáva správcovi dane a daňovému subjektu
v ustanovení § 15zákona o správe daní. Žalobca zdôraznil, že výrazom zásady
proporcionality v daňovej kontrole je nielen rešpektovanie procesnej lehoty na vykonanie
daňovej kontroly správcom dane, ale aj rešpektovanie zmyslu, účelu jej realizácie.
Podľa žalobcu tým, že žalovaný neprihliadol a neuznal ním predložené preukázateľne
vynaložené výdavky došlo k potvrdeniu nepochybne arbitrárneho rozhodnutia správcu dane,
ktoré je v rozpore zo zásadami daňového konania, čo má vplyv i na zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia.
S poukazom na účel výkonu daňovej kontroly, t.j. preveriť všetky skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie a následne vyrubenie dane, ako i na povinnosť dodržať
zásadu voľného hodnotenia dôkazov, vrátane povinnosti prihliadať pri vyhodnotení zisteného
skutkového stavu na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, žalobca namieta nedodržanie
týchto postupov zo strany daňových orgánov oboch stupňov a následnú vecnú nesprávnosť
a nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.
Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Opätovne zdôraznil, že správca dane vykonal daňovú kontrolu výberovým spôsobom,
t.j. zameranú len na príjmy dosiahnuté z prenájmu nehnuteľnosti a k nim uplatnené výdavky
v súlade so zákonom o dani z príjmov, pričom správca dane podrobne preskúmal všetky
zaúčtované doklady na určenie daňovej povinnosti.
K odvolacím námietkam s poukazom na § 15 ods. 1zákona o správe daní uviedol,
že daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, pričom výdavky k dodatočne zisteným
a žalobcom nepriznaným príjmom z prenájmu nehnuteľnosti žalobca ako účtovná jednotka
nemal zaúčtované v peňažnom denníku. Týmto porušil základnú podmienku uznateľnosti
daňového výdavku v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o dani z príjmov a tiež porušil
zákon o účtovníctve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2OSP) preskúmal
v rozsahu odvolania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja ods. 2
veta prvá OSP, ako i napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konania
predchádzajúce ich vydaniu, následne po tom, ako bolo verejné vyhlásenie rozsudku
oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3OSP,
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP), vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP v spojení s § 219OSP rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/105/2012-57
zo dňa 24. januára 2014 potvrdil.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1OSP).
Podľa § 219 ods. 1OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 2 ods. 1zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Dokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1 a ods. 2zákona o správe daní).
Podľa § 29 ods. 4zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu
dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, predmetom dane sú príjmy
z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu.
Podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov príjmami z prenájmu, ak nejde o príjmy
uvedené v odseku 1 a v § 5, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností.
Podľa § 6 ods. 11 písm. a) zákona o dani z príjmov, ak daňovník uplatňuje pri
príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas
celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede.
Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo
daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo
u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi
príjmami a výdavkami.
Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad)
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,
zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa
§ 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu,
posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu
k vyhodnoteniu splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok na uznanie žalobcom
nezaúčtovaných a dodatočne správcovi dane predložených faktúr č. 01/05/2009, č. 01/07/2009
a č. 01/09/2009, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu
a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2OSP).
Skutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný. Predmetom sporu je otázka
posúdenia splnenia podmienok na uznanie dodatočne predložených faktúr žalobcom, ktoré
tento riadne nezaúčtoval vo svojom účtovníctve.
Právny záver otázky uznania, resp. neuznania daňovým subjektom nezaúčtovaných
daňových výdavkov ovplyvňujúcich základ dane podľa príslušných ustanovení zákona o dani
z príjmov, bol už konštatovaný v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Sžf/33/2013 zo dňa 1. apríla 2014, ktorého sa, vzhľadom na zhodnosť merita veci, i v tomto
prípade odvolací súd pridržiava: „Daňovým výdavkom je v zmysle § 2 písm. i/ zákona
č. 595/2003 Z.z. výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo
zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje. Výdavky,
ktoré žalobca preukazoval správcovi dane, nespĺňali jednu zo základných podmienok
daňových výdavkov - neboli zaúčtované v účtovníctve žalobcu, a preto ich nemožno považovať
za daňové výdavky v zmysle § 2 písm. i/ citovaného zákona č. 595/2003 Z.z.
Zásadnou spornou otázkou bolo, že zistený príjem nebol evidovaný v účtovníctve
žalobcu. Vzhľadom na to neboli k nemu evidované ani výdavky vynaložené na jeho
dosiahnutie. Senát sa zaoberal otázkou, či pri takto zistenom príjme by nemali byť zohľadnené
aj prípadné výdavky. Dikcia ustanovenia § 2 ods. 1 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. je však
kategorická v tom, že daňovým výdavkom je iba evidovaný výdavok. Vzhľadom
na to v procese riadnej daňovej kontroly nie je možné takýto výdavok ani potenciálne
zohľadňovať. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že nešlo o postup vyrubenia dane podľa
pomôcok. Koncepcia zákona vychádza z toho, že pri neevidovanom príjme sa daňový subjekt
ukracuje o možnosť uplatniť k tomuto príjmu výdavky. Ide o pomerne prísne ustanovenie.“
V prejednávanom prípade ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu
vo vzťahu k dodatočne predloženým daňovým dokladom súvisiacim s dosiahnutím žalobcom
nepriznaného príjmu z prenájmu nehnuteľností.
Žalobca správne poukazuje na účel daňovej kontroly v spojení s dodržaním zásady
voľného hodnotenia dôkazov, avšak zásada materiálnej pravdy, ovládajúca daňové konanie,
je výrazne oslabená rigoróznym hmotnoprávnym stanovením podmienok na uznanie
daňových výdavkov v zmysle § 6 ods. 11 písm. a) v spojení s § 2 písm. i) zákona o dani
z príjmov. Z dôvodu nesplnenia vyššie uvedenej zákonnej podmienky, nie je možné pre účely
úpravy základu dane z kontrolovaného príjmu žalobcu prihliadať na nezaúčtované daňové
doklady, deklarujúce výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie žalobcom
nepriznaného príjmu z prenájmu nehnuteľnosti.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?